S čím Vám môžeme pomôcť ?
Obec Bačkov
Hlavná ulica 200/77
Tel.: 056/678 34 51, 0917 917047
E-mail: obecbackov@centrum.sk
referentka@obecbackov.sk
ObecBačkov
Ani v príbehu o hrade Bačkov nie je zatiaľ možné presne určiť medzník oddeľujúci legendu od skutočnosti. Nie je našou snahou určiť, kde je plot medzi jedným a druhým. Najstaršie ilustrácie a rytiny slovenských hradov sú zo XVI. storočia. Prevažnú väčšinu týchto prác vytvorili nemeckí, francúzski, talianski a holandskí umelci. I to o čomsi svedčí...
Neďaleko mestečka Sečovce nad malebnou dedinkou Bačkovom v dávnej minulosti stál mohutný hrad Bačkov. V Národnom múzeu v Budapešti sa nachádzajú mnohé vzácne historické dokumenty, prastaré, časom zažltnuté písma, podľa ktorých sa hrad spomína ako "Bochkou", ale archívne dokumenty ešte staršieho dáta hrad spomínajú pod názvom "Purušťan". Celých päť storočí je však hrad známy pod názvom Bačkov.
Dnes na mieste, kde stál mocný hrad, sídlo viacerých generácií vlastníkov, nájdete iba hŕbu machom obrastených skál, niekoľko valov a priekopy. Roku 1688 bol hrad zničený. Mohol sa stať obeťou povstaleckých bojov. V tých časoch mnoho slovenských hradov padlo na kolená.
Nad hradom Bačkov však ako ťažké olovené chmáry visí tajomstvo. Ľudia v okolí, keď prechádzajú okolo, iba sa prekrižujú a ponáhľajú sa preč. Je to miesto prekliate. Dnes by sme to nazvali miestom zhluku negatívnej energie. Tí najstarší pamätníci tvrdia, že hradný pán sa počas temných nocí dopúšťal najťažších zločinov. Hovorí sa, že kto naruší spánok mŕtvych, ten je spolčený s diablom. Vykrádal hroby a v hrade hromadil vzácne artefakty. O týchto udalostiach sa ešte aj dnes hovorí iba stíšeným hlasom. Strach má veľké oči...
Hrad Bačkov v čase tatárskych nájazdov bol kráľovským majetkom. Spravoval ho spikulátor. Bol to prinajmenšom čudný stav. Správca nebol ani zeman, ani sedliak, ani poddaný. Zodpovedal sa priamo kráľovi a mal skôr vojenské tajné poslanie. Bačkovský spikulátor udržiaval hrad i majetky v dobrom stave. Podliehal mu vojenský oddiel, ktorý mal sliediť a strážiť oblasť a pohraničné pásmo pred nepriateľmi. Ak sa spikulátor zvlášť vyznamenal, kráľ ho povýšil na zemana, daroval mu majetky a hrad do vlastníctva. To všetko za vernosť ku kráľovskej rodine. Roku 1321 hrad Bačkov patri kráľovi Karolovi Robertovi. V tých časoch mu podliehali dediny: Sečovce, Veľký a Malý Bačkov, Kerepľa, Tri višňové, Kohany, Poľanka, Petrušovce, Parné a Albín.
Príbeh vojvodu Draka, pána hradu Bačkov, vieme určiť pomerne presne. Odohráva sa v septembri roku 1213, teda 108 rokov pred nástupom vlády Karola Roberta.
Začiatkom júna na hrad Bačkov prichádza "muž v čiernom habite". Jedno je isté. Nepochádza z rádu prepošstva premonštrátov, pretože bohapusto kľaje a takí v Lelesi určite nemajú miesta. Mnísi sú pobožní a pokorní. Pán hradu Drak vzrušene načúva jeho slovám. Falošný prepošt tvrdí, že v okolí Stredy nad Bodrogom sa nachádza "dávno dávne" pohrebisko keltských vojvodov. Sú to hroby "bohaté zlatom". Hovorí o vysokej skalnej stene (tá je tam dodnes známa ako keltská), ktorá slúžila druidom (kňazom) za miesto rituálneho popraviska "mocných a bohatých previnilcov". Keď sú však všetci verní z najvernejších hradného pána unavení nocou a sladkým vínom, falošný prepošt a vojvoda Drak sa utiahnu do zbrojárne. Tam niet svedkov, zvedavých uší a očí. Na druhý deň pán hradu Drak prikazuje svojej vybranej jednotke, aby bola pripravená na odchod do Stredy nad Bodrogom, a hovorí tiež o tom, že tam budú musieť byť niekoľko dní predtým, než jeho veličenstvo kráľ v Haliči bude korunovať svojho syna Kolomana za kráľa...
Prítomnosť Drakových ľudí v okolí Lelesa a Stredy nad Bodrogom sa neutají. Hľadanie hrobov "bohatých zlatom" v okolí rituálneho popraviska Keltov, národa, ktorý "prišiel odnikadiaľ", je iba výhovorkou pre zvedov a žoldnierov budúceho kráľa Kolomana, ktorí sa po "krvavej udalosti" rozbehnú po celom kraji, aby vrahov zlapali a popravili. Čo to má byť za krvavú udalosť, ktorá sa zapíše do histórie, sa dozvieme z nasledujúceho scenára príbehu.
Z ďalekej a dávnej minulosti sa nám vynára obraz. Nie veľmi farbistý. Takmer tmavá plocha. Nad hradom Bačkov visí niekoľko chumáčov hmly. Ťažké dubové vráta odsúvajú mocné ruky hradnej stráže. Z bočnej bašty prichádza vojvoda Drak. Vlasy mu horia vzburou. Chvíľku postojí vzpriamený, akoby načúval. Všade je však ticho. Ozbrojenci kráčajú po vyšliapanom chodníku. Muž v čiernom habite stúpa vpredu. Majú pred sebou ďalekú cestu. Keltské hroby sú kdesi na výšine pri Strede nad Bodrogom. Iba traja zasvätení muži poznajú skutočný dôvod cesty. Vedia, že tam, kde sú oni, tam pribudne ďalší hrob určený pre budúcu kráľovskú manželku... Vrahovia budú neznámi a katova sekera bude stínať hlavy nevinných...
Cestou sa hovorí iba o bohatých hroboch keltských panovníkov. Drakových mužov vidina bohatej koristi napĺňa radosťou. Vojvoda pri každom odpočinku hovorí o tom, aké bohatstvá hľadači pokladov našli v šurianskych mohylách, ale aj inde. Drak sľubuje svojim ľuďom, že ešte pred zimou sa vyberú do okolia Rozhanoviec do údolia rieky Torysy, kde majú byť zakopané strieborné mince, ktoré sa razili na nádvorí Spišského hradu...
Kráľ Ondrej II. (1209) zrejme nebol spriaznený s hviezdami. Sudičky sa k nemu a jeho potomkom zachovali zvlášť macošsky. Majetok medzi "snežnými horami" (pôvodný názov Tatier) sa síce dostal pod rodinnú správu, o čom svedčia najmä dokumenty v zahraničných archívoch, ale nepriniesol mu šťastie. Spiš si ako svoje dedičstvo na začiatku 13. storočia chráni knieža Koloman. Otec Ondrej II. ho zasnúbil, keď mal iba šesť rokov, s trojročnou dcérou ladomerského kniežaťa Salomeva. Milý Koloman sa však na jednej hostine "smrteľne zaľúbil" do istej pani Gertrúdy, (kňažná z Meranu v Nemecku).
Kňažná Gertrúda, zákonitá manželka Kolomana, sa dopustila zvyčajnej chyby mocných. Rozhodujúce posty a vysoké úrady postupne prideľovala prv svojej rozvetvenej rodine. Nemeckí hodnostári obsadili výnosné funkcie. Spupné maďarské kniežatá sa rozhodli kňažnú zavraždiť. Vhodný termín sa naskytol v júni 1213. Akcia nevyšla. Vrahovia sa v poslednej chvíli zháčili. Nemali odvahu zdvihnúť meč na Kolomanovu manželku. A tak vražednou tortúrou bol poverený profesionálny vykrádač hrobov a predajný vojvoda Drak, pán hradu Bačkov.
26. september 1213. Kráľ na ceste do Haliča. Je to významný deň, historická udalosť. Knieža Koloman bude korunovaný za kráľa. V Lelesi ostáva počas príprav kňažná Gertrúda. Nastáva čas plnenia zlých proroctiev. Drakovi ľudia "kopú" nad skalným previsom Keltov v Strede nad Bodrogom. Večer sa v tábore objaví niekoľko súdkov sladkého opojného vína. Všetci sa potužujú, nálada je skvelá. Plamene táborového ohňa šľahajú vysoko. Vidno ich ďaleko do údolia, odkiaľ zablikotajú svetelné signály. Traja muži na čele s Drakom sa vína nedotkli. Tajne opúšťajú tábor. Cieľ cesty Leles, sídlo kňažnej. Dnes v noci ju dostihne osud.
Temné postavy sa prikrádajú ku kniežatskému sídlu. Strážnik pri bráne iba zachrčí a ide k zemi. Halapartňa mu vypadne z rúk a jej ostrie zaiskrí na kamennej dlažbe. Nočné tiene postupujú ďalej. Na chodbe kroky tlmí rozložená kožušina. Počuť tlmený hovor. Striedanie stráží. Noční votrelci vchádzajú do spálne kňažnej. Prítmie a ticho desí. Nájomní vrahovia však tentoraz necúvnu. Meče rúbu do perín a tela spiacej Gertrúdy...
Ráno vypukne panika, počuť výkriky zdesenia. Kňažná leží bez ducha na krvavých márach. Veliteľ strážneho oddielu ešte stále nechápe, čo sa stalo, a čo sa ešte stane, keď knieža Koloman príde domov. Rýchly posol letí do Haliča so strašnou správou. Koloman nečaká na zvyčajné ovácie patriace budúcemu kráľovi. Vracia sa do Lelesa. Podozrenie okamžite padá na maďarských veľmožov. Drak a jeho ľudia prestanú s hľadaním pokladu. Stena Keltov nevydala svoje tajomstvá. Muž v čiernom sa stráca zo scény i histórie. Urýchlene sa vracajú na hrad Bačkov. Koloman sa za smrť svojej manželky kruto pomstil. Padajú hlavy maďarských hodnostárov. Objavujú sa falošní svedkovia a udavači, ktorí si takto vyrovnávajú svoje vlastné účty. Desivý strach zavládol na juhu Zemplína. Nikto si nebol istý životom. Napokon temné tajomstvá zapadli do času a histórie...
V dedinkách pod hradom Bačkov sa zachovala čudná povesť. Kto len mohol, hrad obchádzal, pretože Drak mal povesť krutého človeka, ktorý je spriaznený so Satanášom, pretože na jeho popud ruší spánok mŕtvych...
Autor: Ladislav Juhás, 6. august 2004
Zdroj: https://korzar.sme.sk/c/4566872/legenda-vravi-ze-pan-hradu-backov-zavrazdil-manzelku-buduceho-krala-kolomana.html#ixzz5oXx99bJR
Kedysi bol majiteľom hradu vojvoda zvaný Drak, ktorý zabíjal nielen svojich poddaných, ale aj náhodných cestovateľov. Preto sa hradu každý zďaleka vyhýbal. Týmto spôsobom ukrutník nahromadil veľké bohatstvo. Keď umieral, do jeho hradu tridsaťkrát udrel blesk. Na jeho dušu už netrpezlivo čakal čert, ktorý si chcel zobrať aj jeho poklady. Namiesto zlata však údajne potme nabral len samé skaly. S ťažkým bremenom došiel až k pohoriu Vihorlat, kde celý zmorený zaspal. Zobudili ho až ranné "červánky". Vyľakaný čert skočil ze skaly, zem se pod nim preborila, a tak vzniklo vihorlatské Morské oko.
V čase tatárskych vpádov do našej krajiny, žil na Bačkovskom hrade mocný a bohatý pán Miczbán. Miczbán mal krásnu manželku Alžbetu. K šťastiu im chýbalo už len narodenie potomka. Hrad Bačkov bol vychýrený svojim bohatstvom široko ďaleko. Hradný pán bol prísny, ale spravodlivý. Tak sa správal k služobníctvu, k svojim poddaným, ale aj k svojej manželke.
Stalo sa, že kráľ povolal Miczbána, aby išiel brániť krajinu proti tatárskym vpádom. Tatári boli veľmi krutí a v krajoch, ktoré si podmanili, sa správali, ako krvilačné šelmy. Obyvateľstvo povraždili, alebo umorili hladom a všetko vyplienili a spustošili. Miczbán aj keď nerád opúšťal svoju krásnu manželku, išiel brániť svoju krajinu, lebo nechcel dopustiť aby sa to stalo aj jeho poddaným. Svojim hradom si bol istý, bol dobre opevnený. Veril, že odolá tatárskym vpádom.
Alžbeta veľmi smútila za svojim mužom, ale po čase, keď jej manžel odišiel bojovať, zistila že jej a manželova túžba sa naplnila a že očakáva radostnú udalosť a to, vytúženého potomka. Boje s Tatármi trvali dlhé mesiace a Miczbán neprichádzal. Až prišiel čas, kedy sa začalo dieťatko hlásiť na svet. Aj sa narodil a bol to syn. Ale čo sa to deje? Za nim sa narodil druhý syn, potom tretí, štvrtý, piaty, šiesty a nakoniec siedmy syn. Alžbetu obliala hrôza a hanba. Nevedela si predstaviť, ako prijme túto zvesť jej manžel. Strašne sa bála mu túto zvesť oznámiť a zároveň sa aj hanbila. Nikdy nepočula, aby sa niekomu narodilo sedem detí. Nemohla sa na nich ani pozrieť, brala to ako obrovskú potupu, že práve ona Miczbánova manželka porodila toľko deti.
Radila sa s babami, strigami, ale nikto jej nevedel poradiť. Keď počula, že sa Miczbán vracia z víťazného boja s Tatármi, odhodlala sa k strašnému činu. Okolo hradu tiekol bačkovský potok, ktorý vyvieral hlboko v bačkovských lesoch. V tej dobe bol veľmi rozvodnený. Nešťastná matka dala každému dieťaťu rodinný šperk zabalila ich do perín a uložila do veľkého koša. Košík spustila do rozvodneného potoka. Práve v tom čase prichádzala Miczbánová družina z víťazného boja. Ich cesta viedla okolo potoka, ale aj cez potok, cez ktorý sa nedalo prebrodiť, lebo prúd bol taký silný že ani kone sa neodvážili čo i len vstúpiť do jeho koryta. Celá družina, preto zastala a radila sa, čo urobia. Zrazu zbadali že v potoku niečo pláva a ozýva sa plač. Jeden bojovník z družiny, okamžite skočil do vody, hoci vedel že mu hrozí smrť, keď ho strhne prúd. Ale, bol to silný vojak, ktorý toho už veľa v boji prežil. Podarilo sa mu vytiahnuť na breh kôš. Všetci s údivom pozerali na to, že v koši je sedem detí. Divil sa aj Miczbán. Zistili, že sú to sami chlapci. Boli takí nádherní, že MIczbán sa nezdržal a rozplakal sa. Nevedel pochopiť, kto sa mohol zbaviť takých krásnych deti, pričom on po ďetoch túžil aj s Alžbetou a zatiaľ im pán Boh deti nepožehnal. Zaumienil si, že zistí, kto urobil taký hrozný čin a že ho prísne potrestá. Netušil, že sú to jeho vlastné deti.
Miczbán a jeho družina, konečne dorazili na hrad Bačkov. Ale ešte na prvom nádvorí Micz bán zariadil, aby k deťom najali najlepšie dojky a baby, ktoré by sa o chlapcov čo najlepšie postarali. Keď Miczbán všetko zariadil, priplichtila sa k nemu jedna babizňa, ktorá predtým radila Alžbete, ako sa zbaviť siedmich chlapcov. Miczbánovi prezradila, že sú to jeho deti a aj to, ako sa Alžbeta deti zbavila. Miczbán sa najprv nahneval. Spomenul si, ako chcel potrestať toho, kto urobil takýto trestu hodný čin. Ale napokon sa rozhodol, že deti dá na výchovu do dedinky Bačkov. Rozdelil ich medzi svojich poddaných a tí ich vychovávali, ako svoje vlastné deti.
Manželke neprezradil čo vie a čo urobil. Pod trestom smrti museli mlčať všetci čo vedeli o tom čo sa stalo a kde sú deti. Miczbán so svojou Alžbetou žili aj naďalej na Bačkovskom hrade. Iba deti im chýbali. Alžbeta bola z toho zúfala, že nemôže dať potomka svojmu mužovi, ktorého veľmi milovala. Miczbán, bol naopak veľmi šťastný. Stále navštevoval svojich synov a podporoval ich opatrovníkov. Chlapci rástli až z nich vyrástli statní mládenci, ktorí vyhrávali všetky súboje a ich otec bol na nich nesmierne pyšný. Ťažko niesol, že Alžbeta trpí a trápi sa, preto čo urobila a že nemajú ďalšie deti. Ale ju aj chcel potrestať za to, že bola taká krutá k ich synom. Ale keď mali chlapci osemnásť rokov usporiadal na hrade turnaj. Pozval tam aj svojich synov. Všetci mali na sebe rodinné šperky, ktoré im dala matka, keď ich od seba odvrhla. Chlapci udatne bojovali a zvíťazili vo všetkých turnajoch. Odmenu im prišla odovzdať Alžbeta. Až vtedy uvidela, že všetci udatní junáci majú na sebe jej rodinné klenoty. Spoznala svojich synov. Vtedy si uvedomila, aký strašný čin spáchala. Padla pred nimi na kolená aj pred svojim mužom a prosila o odpustenie.
Synovia sa veľmi tešili, že našli svoju matku a všetci jej odpustili aj jej manžel Miczbán. Keď sa chlapci narodili vedomkyne a veštkyne predpovedali, že neobyčajná vec má i neobyčajný koniec. Tak aj bolo. Z chlapcov vyrástli mocní muži, stali sa zemepánmi a v svojom kraji rozširovali lásku, pokoj a dobrotu.
Táto povesť sa šírila v našom kraji a v obci Bačkov z generácie na generáciu pri priadkach a páraní peria. Pri teple kozuba všetci susedia, veľmi radi počúvali dávne príbehy o hrade Bačkov.
Autor textu: Kvetoslava Nemčíková
V dávnych časoch sa v blízkych Slanskych vrchoch nad dedinkou Bačkov, usalašili zbojníci. Nebolo to bez príčiny. Na dvoch vŕškoch v horách sa vypínali dva hrady v ktorých žili páni, ktorí zdierali tunajší ľud tak, že mnohí nemali čo dať deťom do úst, hoci na pánskom dreli od svitu do mrku. Mladí ľudia začali utekať do hôr a vytvorili zbojnícku družinu, aby sa pomstili pánom za ich neľudské správanie k chudobným poddaným . V zbojníckej družine vynikal zbojnícky kapitán, ktorý sa volal Onderko.
V blízkej dedinke pod horami v Bačkove žila krásna dievčina Anička. Bola nielen krásna, ale aj šikovná a pracovitá. Svoju robotu si všade dobre zastala. Bola to dcéra bačkovskeho krčmára. Anička pomáhala otcovi kde bolo treba. Pripravovala dobroty pre hostí a keď bolo treba ich aj obslúžila. Zbojník Onderko so svojou družinou sa často zastavil v bačkovskej krčme, aby sa tu posilnili a zabavili. Zbojník Onderko od prvej chvíle, ako zbadal Aničku sa do nej zaľúbil. Aj Aničke sa páčil urastený a rúči mládenec a páčil sa aj kŕčmárovi, Aničkinmu otcovi. Zbojník Onderko, keď bolo treba pomáhal so svojou družinou krčmárovi, ale pomáhal aj v Bačkove ľuďom, ktorí to potrebovali. Preto si ho obľúbili najmä úbohí poddaní, ktorých neraz zachránil od potupného trestu , keď pre chorobu nenastúpili na panské a hrozil im dereš, palicovanie. To sa nepáčilo zemepánovi neľútostnému hradnému pánovi, ktorý si zaumienil, že zbojníkov a ich vodcu Onderka dá zlapať a prísne ich potrestá. Zbojníci, boli, preto stále na úteku, prenasledovali ich pánski drábi, nielen z dvoch bačkovských hradov, ale na pomoc im prichádzali aj kráľovskí vojaci. Ale zbojníci sa nebáli a neraz im vystrojili také beťárstva, ktoré pánov ešte viac rozzúrili a ešte viac robili všetko preto, aby zbojníkov dostali a mohli by sa im za ich činy pomstiť.
Onderko preto vymyslel na drábov ďalšie huncústvo, ktoré ich malo poriadne popliesť. Svojho krásneho vranika si dal podkuť naopak. Takže keď išiel k svojej Aničke, stopy ukazovali, že ide od svojej milej. Dlho, veľmi dlho sa mu takto darilo klamať drábov aj nemilosrdných pánov. Až raz ho zradil kamarát, ktorý mu krásnu Aničku závidel. A tak drábi začali nahánačku a milého zbojníka Onderka, hlboko v horách obkľúčili. Onderko sa ocitol na skale a všade dookola boli drábi a vojsko. Zbojník Onderko zaviazal vraníkovi aj sebe oči šatkou a skočil do priepasti.
Zbojník Onderko zasa oklamal drábov a vojakov vtedajších hradných pánov, Tí sa už tešili, ako sa mu pomstia, ako ho budú mučiť. Skokom do priepasti im znovu unikol a to navždy. Odvtedy sa skala z ktorej skočil zbojník Onderko volá „Onderková skala. Onderková milá, Anička veľmi smútila za milým a do roka a do dňa od žiaľu zomrela. Bačkovski poddaní po smrti zbojníka Onderka, stratili svojho ochrancu. Netrvalo však dlho a na hrad prišli noví hradní páni, ktorí boli omnoho spravodlivejší a tak sa aj po smrti zbojníka Onderka začalo žiť poddaným pod Onderkovou skalou lepšie. Ale ešte dlho predlho spomínali ľudia v Bačkove na zbojníka, ktorý ľuďom pomáhal a uľahčoval im život, keď krutí hradní páni nemali s nimi zľutovanie.
Na mieste, kde skočil Onderko už stáročia v noci stále počuť kvílenie a plač, ktorý sa silno ozýva v tunajších skalách. Hovorí sa, že to Anička hľadá svojho milého. Táto povesť sa šírila ústne medzi ľudom pod Onderkovou skalou v obci Bačkov. Starší ľudia ju rozprávali pri priadkách a páraní peria.. Deti sa vtedy od strachu skrývali pod stolom. Tato povesť je o Onderkovi zbojníkovi, ktorý bol známy v širokom okolí bačkovských hradov. Na Onderkovú skalu, hoci tam nevedie turistický chodník, je krásna vychádzka a zo skaly prekrásny výhľad na široké okolie.
Autor textu: Kvetoslava Nemčíková
Posledné pozostatky Braničeva sú skryté v lesnom poraste. Je to hrad kde žil, kedysi lúpežný „Drak“. Ak chcete navštíviť pozostatky Bačkovského, alebo Braničevského hradu dostanete sa tam z Dargova okolo Rímskokatolíckeho kostola po pomerne dobrej ceste. Nachádza sa na kopci, ktorý dnešní súčastníci volajú na „Zámku“ Nájdete tam známky toho, že hrad existoval. "Povesť o krutom, lúpežnom Drakovi, a temnej moci pekla a hlúpom čertovi" bola publikovaná v knihe "Slovenské povesti". Autori: Beatrica Čulmanová a Svetozár Košický.
Dnes si už možno nikto ani nespomenie, že blízko Bačkova na východnom Slovensku kedysi dávno stál malebný hrad. Dnes je z neho iba zrúcanina, čo vyčnieva spoza skalného kopca, obrastená kríkmi a zabudnutá. A možno je to tak dobre, lebo na tom hrade býval zlý a krutý pán. týral svojich poddaných a nik mu nebol dosť dobrý. Aj pocestných neraz uvrhol do hladomorne a umoril ich smädom a hladom Býval mrzutý, dobrú náladu mal iba vtedy, keď nejakú svoju obeť odpravil. Preto ho nazývali Drak. Bol veľmi bohatý, lebo každého, koho zmárnil, olúpil a jeho peniaze či zlato si prisvojil.
Bohatí, ale aj tí menej majetní sa ho veľmi báli a stretávali sa u miestnej bosorky, aby pričarovala jeho smrť. Ba aj pán farár z blízkeho kostola, by bol radšej, keby Draka už nebolo, vedel, že sa rúha, ale inak si pomôcť nevedel. Jedného večera farár sám zašiel za bosorkou Dorou poprosiť ju, aby ľuďom pomohla.
"Ty u mňa?" začudovala sa Dora, keď farár vstúpil do jej chyže. "Už neviem, ako pomôcť ľuďom z okolia. prišiel som ťa požiadať aby si Draka odtiaľto vyhnala"
"Kam ho mám vyhnať? Niekam inam? Aby znova ľuďom ubližoval? To by nebolo s kostolným poriadkom ! Vieš, ako to spravím? Požiadam o pomoc pekelné mocnosti, nech si ho berú čerti k sebe."
"To nemôžeš, to je rúhanie," namietal farár.
"A on môže ublížovať nevinným ľuďom? Keď nechceš byť pri tom, odíď, poradím si aj bez tvojej pomoci," povedala bosorka.
"Ech, radšej tu zostanem, aby sa ti nič zlé nestalo. S peklom sa nehodno zahrávať".
"Tak mi teda pomôžeš? Dobre, viac rúk a viac hlav viac zmôže, určite sa nám to podarí. Poberme sa teda k studni, stadiaľ zvyknú čerti najčastejšie, vychádzať z pekla von"
Farár aj Dorou vyšli na dvor a postavili sa k studni. Dora začala krúžiť rukami nad hladinou vody a potichu mumlala:
Temné moci, pekla moci.
volám vás dnes o polnoci,
do svojich pazúrov berte si Draka,
viem, že už Lucifer na neho čaká.
Toto zaklínadlo odriekal po nej aj farár a potom ho obaja ešte tri krát zopakovali.
"Poďme chytro preč, aby si ho čert čo najskôr mohol vziať do pekla. A tiež, netúžim sa stretnúť s tým pekelníkom," povedala Dora a spolu s farárom sa išli pomodliť do kostola, aby im Pánbožko odpustil veľký hriech.
Netrvalo dlho a zo studne vykukol čert. Vonku bola tma, ako v rohu. Čert dostal od Lucifera príkaz, že pána Bačkovského hradu musí ihneď dopraviť do pekla. Lucifer si vypočul, ako Dora s farárom prekliali Draka. A keď sa takáto kliadba dostane až do pekla po toho nešťastníka je vyslaný vždy najmladší čert. Dnes v noci táto úloha pripadla Krampajgelovi, čiernemu, chlpatému belzebubovi so špicatými ušami, hrboľatými, rohmi, dlhým kravským chvostom a kopýtkom miesto jednej nohy. Všetko by bolo v poriadku, keby tento čert nebol taký hlúpy. Bol to pekelník tretej kategórie, čo poriadne nevychodil ani čertovskú školu. Jáj, keby len školu. Dokonca ani kurz pekelného správania neabsolvoval. "No čo", pomyslel si Krampajgel, "to je nie tak ťažká úloha. Prídem do Bačkovského hradu, prehodím si Draka cez jedno plec, jeho poklady dám do batoha, ten si prehodím cez druhe plece a šup do studne. A som v pekle. Neviem, prečo z toho Lucifer robil takú vedu. Čert tretej kategórie si ani len nepomyslel, že by túto jednoduchú úlohu nevedel splniť. Poriadne dlho mu trvalo, kým sa vymotal z dediny a našiel Bačkovský hrad. Blúdil ako čierne kura po dvore.
Noc už dosť pokročila, nuž Krampajgel sa musel poponáhľať. Len čo sa zemi rozvidnelo, on musí byť v pekle. Inak sa s prvými lúčmi slnka rozplynie, ako dym. Konečne prišiel pred hrad. Prehupol sa z hradieb na nádvorie a hľadal Drakovu komnatu. Pán hradu sa ani nenazdal a čert ho ovalil po hlave.
"No, kým sa ty preberieš, budeš už dávno v pekle pod kotly prikladať. Lucifer má už pre teba robotu nachystanú," zašomral si popod čierne fúzy Krampajgel.
Prehodil si cez plece odkväcnutéto pána vybral sa k studni.
"Dúfam, že tam trafím, dnes je tma ako v rohu".
Čert mal veru riadny problém nájsť cestu späť. Až keď bol pri studni, spomenul si, že sa musi vrátiť po poklady. Zhodil milého Draka na zem ku studni a ozlomkrky bežal nazad.. V hlĺbokej noci však dobre nevidel a tak omylom naložil do vreca namiesto šperkov a zlata obyčajné skaly. Mordoval sa s ťažkým nákladom až ho zmohla únava a prenocoval pri studni. Ráno ho prebudil susedovie kohút. Slnko pomaly začalo nazerať nad obzor.
"Jáj bude zle" pomyslel si Krampajgel, naložil na jedno plece Draka, cez druhé si prehodil vrece plné skál a skočil do studne.
Kde si bol tak dlho?" čertil sa Lucifer.
"Jaj, keby ste len vedeli, aká ťažká práca to bola. Tu hľa ruky mám samy mozoľ," lamentoval hlúpy čert.
"Draka zhoď tam do kúta, nech sa poslednýkrát poriadne vydrichme, veď potom už bude lopotiť až do skonania sveta." zarehotal sa najvyšší pekelník.
"A teraz mi ukáž poklady. Hovorí sa že bačkovský pán bol najväčší boháč v celom okolí, odteraz ním budem ja.," mädlil si ruky Lucifer. Krampajgel položil pred neho vrece. Lucifer sa už nevedel dočkať, zliezol zo železného trónu, že sám otvorí poklady. Siahne dnu vytiahne prvú skalu.
"Toto je čo?" osopí sa na čerta.
"Prosím, to sú jeho poklady."
"Čooooo? Ty sa opovažuješ vysmievať sa mi? Len čo zotmie pôjdeš po tie poklady ! A beda ti, ak ich za ten čas nájde niekto iný."
Hneď, ako sa zotmelo hlúpy čert tretej kategórie vyletel zo studne a upaľoval na hrad. Tma bola zasa taká hustá, že ani na krok nebolo vidieť. A tak sa mu opäť podarilo naložiť do vreca iba skaly.
" Ty si ten najhlúpejší čert, akého peklo dosiaľ nosilo" zreval Lucifer, keď zbadal skaly vo vreci. "Hneď a zaraz sa prac na zem a bez tých pokladov sa nevracaj ! Jasné ? "
Lucifer bol od hnevu celý červený. Alebo to bol len odraz ohňa, do ktorého tak usilovne prikladal Drak? Ten, keď precitol v pekle, pochopil, že cesty späť viac niet a že už navždy bude prikladať do pekelného ohňa. A uvedomil si aj to, že je to trest za jeho ničomný život. Čertisko sa vrátilo na zem a zasa prinieslo iba sklaly. A Lucifer ho opäť poslal na zem. Tak to trvá až doteraz. Krampajgel sa neustále vracia po Drakove poklady, no zatiaľ sa mu ich nepodarilo nájsť. Preto ešte aj dnes pri zrúcaninách Bačkovského hradu pobehuje čert, ktorý straší ľudí, čo tam po zotmení zablúdia.
Táto povesť má viacej verzií, O Drakovi na Bačkovskom hrade, sa písalo v rôznych časopisoch v novinách aj v zbierkach rôznych rozprávok. Aj keď sú príbehy trochu odlišné podstata je tá istá Bačkovský hradný pán bol krutý a nakoniec bol potrestaný "peklom". Prvú verziu tejto povesti som čítala v Bačkovskej kronike , kde ju opísal Bačkovsky učiteľ a kronikár Mati. V Bulletine k 700. výročiu vzniku mesta Sečoviec v r. 1955 bola opísaná tiež povesť o Bačkovskom hrade a hradnom pánovi Drakovi.
Autor: Kvetoslava Nemčíková
Sledujte informácie z nášho webu na svojich inteligentných telefónoch. Využívajte našu novú mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:
| Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 |
| 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 |
Meniny má Jarmila, Prudencius, Prudencia
V apríli prší na raž, v máji na pšenicu, v júni na jačmenň.
Slnko vychádza:5:15
Slnko zapadá:19:46