O siedmich synoch pána Bačkovskeho hradu Miczbána

O siedmich synoch pána Bačkovskeho hradu Miczbána

V čase tatárskych vpádov do našej krajiny, žil na Bačkovskom hrade mocný a bohatý pán Miczbán. Miczbán mal krásnu manželku Alžbetu. K šťastiu im chýbalo už len narodenie potomka. Hrad Bačkov bol vychýrený svojim bohatstvom široko ďaleko. Hradný pán bol prísny, ale spravodlivý. Tak sa správal k služobníctvu, k svojim poddaným, ale aj k svojej manželke.

Stalo sa, že kráľ povolal Miczbána, aby išiel brániť krajinu proti tatárskym vpádom. Tatári boli veľmi krutí a v krajoch, ktoré si podmanili, sa správali, ako krvilačné šelmy. Obyvateľstvo povraždili, alebo umorili hladom a všetko vyplienili a spustošili. Miczbán aj keď nerád opúšťal svoju krásnu manželku, išiel brániť svoju krajinu, lebo nechcel dopustiť aby sa to stalo aj jeho poddaným. Svojim hradom si bol istý, bol dobre opevnený. Veril, že odolá tatárskym vpádom.

Alžbeta veľmi smútila za svojim mužom, ale po čase, keď jej manžel odišiel bojovať, zistila že jej a manželova túžba sa naplnila a že očakáva radostnú udalosť a to, vytúženého potomka. Boje s Tatármi trvali dlhé mesiace a Miczbán neprichádzal. Až prišiel čas, kedy sa začalo dieťatko hlásiť na svet. Aj sa narodil a bol to syn. Ale čo sa to deje? Za nim sa narodil druhý syn, potom tretí, štvrtý, piaty, šiesty a nakoniec siedmy syn. Alžbetu obliala hrôza a hanba. Nevedela si predstaviť, ako prijme túto zvesť jej manžel. Strašne sa bála mu túto zvesť oznámiť a zároveň sa aj hanbila. Nikdy nepočula, aby sa niekomu narodilo sedem detí. Nemohla sa na nich ani pozrieť, brala to ako obrovskú potupu, že práve ona Miczbánova manželka porodila toľko deti.

Radila sa s babami, strigami, ale nikto jej nevedel poradiť. Keď počula, že sa Miczbán vracia z víťazného boja s Tatármi, odhodlala sa k strašnému činu. Okolo hradu tiekol bačkovský potok, ktorý vyvieral hlboko v bačkovských lesoch. V tej dobe bol veľmi rozvodnený. Nešťastná matka dala každému dieťaťu rodinný šperk zabalila ich do perín a uložila do veľkého koša. Košík spustila do rozvodneného potoka. Práve v tom čase prichádzala Miczbánová družina z víťazného boja. Ich cesta viedla okolo potoka, ale aj cez potok, cez ktorý sa nedalo prebrodiť, lebo prúd bol taký silný že ani kone sa neodvážili čo i len vstúpiť do jeho koryta. Celá družina, preto zastala a radila sa, čo urobia. Zrazu zbadali že v potoku niečo pláva a ozýva sa plač. Jeden bojovník z družiny, okamžite skočil do vody, hoci vedel že mu hrozí smrť, keď ho strhne prúd. Ale, bol to silný vojak, ktorý toho už veľa v boji prežil. Podarilo sa mu vytiahnuť na breh kôš. Všetci s údivom pozerali na to, že v koši je sedem detí. Divil sa aj Miczbán. Zistili, že sú to sami chlapci. Boli takí nádherní, že MIczbán sa nezdržal a rozplakal sa. Nevedel pochopiť, kto sa mohol zbaviť takých krásnych deti, pričom on po ďetoch túžil aj s Alžbetou a zatiaľ im pán Boh deti nepožehnal. Zaumienil si, že zistí, kto urobil taký hrozný čin a že ho prísne potrestá. Netušil, že sú to jeho vlastné deti.

Miczbán a jeho družina, konečne dorazili na hrad Bačkov. Ale ešte na prvom nádvorí Micz bán zariadil, aby k deťom najali najlepšie dojky a baby, ktoré by sa o chlapcov čo najlepšie postarali. Keď Miczbán všetko zariadil, priplichtila sa k nemu jedna babizňa, ktorá predtým radila Alžbete, ako sa zbaviť siedmich chlapcov. Miczbánovi prezradila, že sú to jeho deti a aj to, ako sa Alžbeta deti zbavila. Miczbán sa najprv nahneval. Spomenul si, ako chcel potrestať toho, kto urobil takýto trestu hodný čin. Ale napokon sa rozhodol, že deti dá na výchovu do dedinky Bačkov. Rozdelil ich medzi svojich poddaných a tí ich vychovávali, ako svoje vlastné deti.

Manželke neprezradil čo vie a čo urobil. Pod trestom smrti museli mlčať všetci čo vedeli o tom čo sa stalo a kde sú deti. Miczbán so svojou Alžbetou žili aj naďalej na Bačkovskom hrade. Iba deti im chýbali. Alžbeta bola z toho zúfala, že nemôže dať potomka svojmu mužovi, ktorého veľmi milovala. Miczbán, bol naopak veľmi šťastný. Stále navštevoval svojich synov a podporoval ich opatrovníkov. Chlapci rástli až z nich vyrástli statní mládenci, ktorí vyhrávali všetky súboje a ich otec bol na nich nesmierne pyšný. Ťažko niesol, že Alžbeta trpí a trápi sa, preto čo urobila a že nemajú ďalšie deti. Ale ju aj chcel potrestať za to, že bola taká krutá k ich synom. Ale keď mali chlapci osemnásť rokov usporiadal na hrade turnaj. Pozval tam aj svojich synov. Všetci mali na sebe rodinné šperky, ktoré im dala matka, keď ich od seba odvrhla. Chlapci udatne bojovali a zvíťazili vo všetkých turnajoch. Odmenu im prišla odovzdať Alžbeta. Až vtedy uvidela, že všetci udatní junáci majú na sebe jej rodinné klenoty. Spoznala svojich synov. Vtedy si uvedomila, aký strašný čin spáchala. Padla pred nimi na kolená aj pred svojim mužom a prosila o odpustenie.

Synovia sa veľmi tešili, že našli svoju matku a všetci jej odpustili aj jej manžel Miczbán. Keď sa chlapci narodili vedomkyne a veštkyne predpovedali, že neobyčajná vec má i neobyčajný koniec. Tak aj bolo. Z chlapcov vyrástli mocní muži, stali sa zemepánmi a v svojom kraji rozširovali lásku, pokoj a dobrotu.

Táto povesť sa šírila v našom kraji a v obci Bačkov z generácie na generáciu pri priadkach a páraní peria. Pri teple kozuba všetci susedia, veľmi radi počúvali dávne príbehy o hrade Bačkov.
 

Autor: Bc. Kvetoslava Nemčíková